Stopom do Istanbulu (2. časť)

Autor: Štefan Anderko | 2.7.2012 o 15:10 | Karma článku: 6,15 | Prečítané:  997x

O dosť neskôr ako som sľúbil, ale tu je pokračovanie nášho malého cestopisu o stopovaní z Prešova do Istanbulu. Pre tých, čo to nečítali, odporúčam začať prvou časťou (predošlý článok).

5 dní v Rumunsku

Druhý deň našej cesty začal raňajkami s Danielom. Vonku sa črtal ďalší horúci deň, a keďže sme už boli po včerajšku trošku smelší, jedli sme naozaj s chuťou. Od Daniela sme vyrazili hneď po jedle. Zaviedol nás do centra Debrecína a ukázal miestne atrakcie.

Z toho, čo nám povedal, som pochopil, že Debrecín je viac študentské ako turistické mesto. Samotná budova univerzity, pri ktorej obrovskej fontáne sme sa osviežili predošlý večer, bola vraj jedným z dvoch miest, ktorými sa mesto pýšilo.

Druhým bolo námestie s kostolom svätého Andreja. Keďže sme zatiaľ mali peňazí dosť, rozhodli sme sa dokonca zaplatiť vstupné a prezrieť si ho zvnútra. Daniel ostal sedieť na námestí s našimi batohmi, vraj tam hore bol už mnohokrát.

Vnútro kostola prinieslo očakávané schladenie a atmosféru pokoja, ktorú možno nájsť snáď vo všetkých kresťanských kostoloch, ak náhodou nefandíte radikálnemu ateizmu a prítomnosť každého krucifixu vo vás vzbudzuje chuť hodiť ho na spôsob ninja-hviezdy po najbližšom čiernom plášti. My s Ľubkou sme si chrám v silnejúce horúčave užili. Na záver sme vyšplhali na kostolnú vežu, prezreli si výhľad na mesto a fixou zaznamenali na stenu naše mená a dátum v správne gýčovom srdiečku.

Daniel nás na rozlúčku pozval na pivo, ktorého kvalita s narastajúcou vzdialenosťou od Plzne aj Šariša bohužiaľ začínala klesať, zatiaľ však na zahasenie smädu postačovala. Podali sme si ruky a vybrali sme sa opäť MHD na okraj mesta.

Miesto, ktoré nám Daniel odporučil na stopovanie vyzeralo sľubne. Vytiahli sme tabuľku s nápisom ORADEA a hypnotizujúc každú klimatizovanú audinu sme čakali na dobrých ľudí.

Asi som doteraz poriadne nezdôraznil, aké počasie nás sprevádzalo už od začiatku cesty. Júlové slnko pieklo plnou silou, na nebi nebolo ničoho, ani len toho mrakoidného oparu. Okamihy strávené stopovaním boli obzvlášť náročné, pretože rozohriaty asfalt sme cítili aj cez podrážky topánok priamo na koži. Navyše, autá, ktoré sa okolo nás na výpadovkách z miest preháňali s narastajúcou rýchlosťou na nás vypúšťali neľahko dýchateľné splodiny... Túžba po klimatizovanom aute teda v našom prípade nebola žiadnym snobstvom. Akože fakt.

Tentoraz nám však zastavili dvaja chlapi v staršom aute, kde sa chladilo starým dobrým prievanom. Boli to Rumuni. V zošite mám pri nich poznámku „asi dobráci“. Úprimne sa tešili z toho, že sa chystáme do ich rodnej krajiny po prvýkrát a oni môžu byť pri tom. Snažili sa nám poskytnúť nejakú tú užitočnú radu. Bohužiaľ, nevedeli anglicky a iba jeden z nich sa odvážil zvriesknuť na mňa „Deutsch! Sprechen Deutsch!“, takže komunikácia bola trošku problém. Z jeho hlášok mi uviazli v pamäti vety ako „Gelt – schauen! (= peniaze majte na očiach)“či „Cigán – mafia (= pozor na ekonomicky slabšie národnostné menšiny uchyľujúce sa v snahe prežiť ku kriminalite)“.

Na hranici sme s Ľubkou mlčky ukázali colníkom naše pasy, čo náš šofér s kamarátom prifarbili rýchlym štebotaním v rumunčine. Počul som vtedy rumunčinu v plnej kráse prvýkrát. Prekvapila ma svojou rytmikou. Podvedome som očakával niečo podobné ruštine či ukrajinčine, znelo to však viac španielsko-francúzsky. Veď sú to predsa Románi, čudoval som sa sám svojmu nepremyslenému odhadu.

Cesta Rumunskom za hranicami zbehla rýchlo. V Oradei sa mi nepodarilo dostatočne jasne vysvetliť, že si nechcem ísť meniť hotovosť, pretože peniaze si vyberieme z bankomatu, a tak, aby sa náš šofér neurazil, som prijal jeho naliehanie a nechal som sa sprevádzať do zmenárne, kde on sám dohliadol na to, aby ma pri zmenení piatich eur neošmejdili na kurze. V duchu jeho predošlej rady sa mi tento počin videl trochu podozrivý, ale v konečnom dôsledku musím priznať, že sa naozaj len snažil byť milý. Hneď zo zmenárne nás dokonca zaviezli na dobré miesto na stopovanie smerom na Cluj, kde sme mali túto noc spať, takže sme sa s nimi rozlúčili s patričnou vďakou a úsmevom.

Môj úsmev trochu povädol, keď som zachytil atmosféru mesta. Cítil som sa tam akosi špinavo. Po uliciach boli kopy prachu a štrku, občas nejaké odpadky, mal som dokonca dojem, že to tam aj smrdí... Priznávam, možno som bol vtedy len z nejakého dôvodu zle naladený, ale Oradea vo mne zanechala zlý dojem. Ľubka ma prinútila prezrieť si aspoň časť mesta. Celý čas som ju súril naspäť na stopovacie miesto.

Keď sme sa tam konečne vrátili, uvedomil som si, že v Rumunsku je stopovanie... iné. Pri ceste sme zrazu nestáli sami, bola tam celá tlupa Rumunov, ktorí nám nemilosrdne vyfúkli každé  zastavujúce auto rovno pred nosom. Naše veľké batohy boli v tomto výrazný hendikep, kým sme dobehli k pristavenému vozidlu, už bolo plné niekoľkých Rumunov. Vyzeralo to skoro tak, ako keby bol autostop jedným z najobľúbenejších spôsobov dopravy. Obďaleč sme si všimli zastávku autobusovej dopravy, kde čakajúci ľudia len tak z pasie kývali na okoloidúce autá – ak im niekto zastavil, zviezli sa, ak prišiel skôr autobus, išli na tom.

Pri našom mieste zrazu zastal tiež akýsi mikrobus a šofér nás s úsmevom pozýval dovnútra.

„OK, but no money,“ vyhlásil som s naivnou drzosťou.

„No money?!“ pohoršil sa šofér a s pišťaním pneumatík pred nami ušiel, akoby sme mali nejakú nákazlivú chorobu alebo čo. Pre nás to však vypálilo veľmi dobre, pretože o 5 minút zastalo pár metrov od nás luxusné BMW, ktorého šofér k sebe nevpustil pohotovejších Rumunov a ukazoval a kýval smerom na nás. Celý šťastní a vďační sme sa usadili v kožených sedadlách klimatizovaného (hell yeah) autíčka a rukami-nohami sme vysvetlili, kam chceme ísť – angličtina sa v Rumunsku po druhýkrát veľmi neuchytila.

Po chvíľke jazdy som ako správny psychológ spozoroval, že náš nový šofér je majster rozdeľovania pozornosti. Okrem toho, že zvládal riadenie auta pri pomerne vysokej rýchlosti na dosť úzkej ceste, bez prestania pri tom fajčil a takmer neuroticky menil CDčka v prehrávači. Všetky tri činnosti naraz a ešte sa pomedzi to stihol na mňa zdvorilo usmievať.

Do mesta Cluj [kluž] sa nám našťastie podarilo doraziť bez nehody. Náš kontakt, mladá couchsurferka Ligia bola ešte v práci, tak sme si dali tradičnú prechádzku centrom mesta – pozreli si námestie, nejaké kostoly a podobne.

Večer nás Ligia len rýchlo prišla ubytovať a zase bežala na nejaké pracovné stretnutie. Dali sme si sprchu a pokúsili sa skrotiť Liginho kocúra Sky, ktorý mi vytrvalo lovil nohu. Asi o pol desiatej sa vrátili Ligia s priateľom Ioanom a pripravili sme spolu večeru. Ligia bola človek s temperamentom kolibríka, k čomu ešte pridávala na reálnosti jej drobná útla postavička. Pohybovala sa aj hovorila neuveriteľne rýchlo, cítil som sa popri nej ako ten pomalý kamenný obor z Nekonečného príbehu. Ioan bol jej protipólom. S minimálnym pohybom a pokojom v tvári sedel na lavičke a pofajčieval. Keď Ligia po večeri odbzučala do sprchy, rozhovoril sa aj on a priblížil nám jeho vlastné skúsenosti so stopovaním. Potom sa k nám pripojila aj Ligia a strávili sme spolu všetci príjemný oddychový večer.

Tretí couchsurferi v poradí, tretia skupinka ľudí na pohľadanie. Naša cesta zatiaľ prebiehala prekvapivo hladko. Usínal som s ďalším posilnením znovuobjavenej lásky k ľuďom, dojatý pátosom tej myšlienky a možno niekde trošku hlbšie škodoradostne čakajúci na nezdary, ktoré zákonite musia prísť...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?