Stopom do Istanbulu (3. časť)

Autor: Štefan Anderko | 4.7.2012 o 21:00 | Karma článku: 9,38 | Prečítané:  784x

Ioan nás ráno zaviezol na stopovacie miesto smerom na Sighisoaru, ďalšiu zastávku v našom pláne. Stopovanie dalo opäť zabrať, konkurencia v podaní priebojných Rumunov bola veľká. Po nejakej tej polhodinke sa nám však podarilo zastaviť si odvoz aspoň po Targu Mures. Na tejto medzizastávke nás postihlo zase nečakané šťastie – zastavilo nám hneď prvé auto, ktoré išlo okolo.

Šofér bol policajt zo Sighisoary. Bol nadšený, že sme trochu vybočili z hlavnej trasy aby sme videli jeho rodné mestečko. Odviezol nás priamo pod hradný kopec, na ktorom sa týčila miestna atrakcia.

Hrad v Sighisoare bol prvou echt turistickou atrakciou na našej ceste. Narodil sa tu Vlad III., známy aj ako Drakula. Jeho transylvánske rodisko z jeho Hollywoodom korenenej slávy patrične ťažilo. Na každom kroku boli obchodíky so tričká s upírskymi zubami či kľúčenky s netopiermi. Spomenul som si na svoju sestru, ktorá neprestáva veriť, že všetko o upíroch je pravda a kúpil som jej tematické tričko. Ako správni turisti, ktorí sa nehrajú na nezávislých dobrodruhov, sme si s Ľubkou na tomto mieste aj otvorili kolekciu magnetiek na chladničku.

V tento deň nás čakala cesta k nášmu ďalšiemu kontaktu v meste Sibiu. Zliezli sme teda z kopca a pokúsili sa neúspešne stopovať v Sighisoare. Tam to už ale bolo naozaj nerealizovateľné. Vedľa nás sa totiž postavil policajt a autám sa zrazu akosi nechcelo zastavovať. Vyšli sme teda cca 10 minút za mesto a tam pri nás zastavil kamión, jeden z tých väčších. Pomyslel som si, že šofér asi len niekomu volá (mal pri uchu telefón), tak sme sa k nastupovaniu nemali až dokiaľ nám osobne nevyložil batohy do nákladného priestoru a otvorením predných dverí naznačil, že naozaj nejde o krádež, ale o zvezenie.

Šofér bol mladý chlap s bezstarostným výrazom umocneným ležérne vystrčenou ľavou nohou z okna kamiónu (znie to divne, ale takto šoféroval – vtiahol ju len keď bolo treba pribrzdiť). Nevedel ani anglicky, ani nemecky, napriek tomu sme sa akosi dorozumeli posunkami. Po ceste nám pohostinne kúpil jablká a vysadil nás až v centre Sibiu, kde s obrovským kamiónom preukázal pozoruhodné schopnosti pri manévroch v úzkych uličkách.

Po ďalšom sparnom dni sme boli unavení a keďže sme už dva dni neúspešne smskovali nášmu kontaktu v tomto meste, rozhodol som sa mu zavolať. Ceny roamingu boli v tej dobe ešte len v začiatkoch regulácie z EU, takže sme telefonovali len výnimočne. Ukázalo sa, že chlap, u ktorého sme mali prespať sa z toho snažil neodpovedaním počas predošlých dní vykrútiť. Povedal nám niečo na zmysel toho, že si tie sms všimol až teraz a že on na to nebol dnes pripravený a že si máme nájsť hostel, že je ich tu plno.

Mali sme ten deň ale smolu, hodiny sme chodili hore-dole po Sibiu a nevideli žiaden hostel, iba pár luxusnejších hotelov, kde od nás chceli nejakých 50 eur za noc za osobu. Už sme pomaly strácali nádej, začala na nás doliehať únava a prvé mierne naťahovačky o tom, čia je to vina, že sme zistili, že nemáme kde spať takto na poslednú chvíľu a kto za to môže, že nikde nemôžeme nájsť tie údajne husto vybudované hostely...

Ako sa začalo stmievať, prevzal som velenie a vykročil rázne smerom na Bukurešť, že niekde za Sibiu tým smerom rozložíme stan a prespíme pri ceste. Tu sa však karta obrátila a po opustení centra mesta sme objavili malý penziónik, kde nás ubytovali za dobrú cenu 100 lei (v prepočte asi 25 eur) za oboch na noc v luxusnej izbe s vlastnou kúpeľňou. S Ľubkou sme si teda užili konečne prvú noc v súkromí a pohodlí, poriadne sa vyspali a prebudili sa do ďalšieho rána s novou energiou a optimizmom. Milé recepčné v penzióne nás k tomu príjemne prekvapili skutočne kráľovskými raňajkami, ktoré boli vraj v cene. Atmosféru trochu bizarnú navodili miestne správy, ktoré bežali v televízii – Rumuni radostne premietali zábery z popravy ich komunistického diktátora Ceauşescu. Zavraždili ho na Vianoce 25.12.1989, nie som si istý, prečo púšťali tie zábery práve 22. júla do našich inak pokojných raňajok. Z toho, čo som sa neskôr dozvedel, to bol pomerne tvrdý človek posadnutý mocou – celá Bukurešť sa pod jeho vládou vyzdobovala monumentálnymi stavbami, akékoľvek protivládne skupiny boli nekompromisne odsudzované na doživotné väzenia či rovno popravu, rumunský ľud mimo hlavného mesta trel biedu a podobne. Napriek tomu som sa pri pohľade na chladnokrvnú popravu nemohol ubrániť nesúhlasu s takouto formou spravodlivosti prezentovanou k raňajkám.

Z bohatých raňajok sa nám podarilo odložiť si niečo aj na cestu a vyrazili sme s poďakovaním ďalej. Dlho sme pri ceste nestáli, vzal nás Rumun v takom menšom nákladnom aute, ktoré bolo plné smotany. Vedel čo-to anglicky, takže sme sa aj trochu porozprávali.

Cesta bola dlhá, no veľmi príjemná. Slnečný deň sme sledovali spoza otvoreného okna auta. Krajina medzi Sibiu a Bukurešťou bola krásna. Rieka Olt si vysekala cestu pomedzi lesnaté kopce a ľudia pri jej koryte postavili úzku, kľukatú cestu, po ktorej sme sa viezli. No proste romantika.

V Bukurešti nás šofér vysadil na parkovisku na okraji mesta, kde stáli akési obchodné budovy. Tam sme sa mali stretnúť s našim ďalším kontaktom z CouchSurfingu. Mustafa, pôvodom Turek, vybehol z jednej z najblýskavejších budov. Mal na sebe štýlový oblek. Podal mi ruku a spýtal sa na Ľubku. Ukázal som mu smerom na Starbucks, že práve kupuje Frappé. Mustava sa rozbehol tým smerom, rýchlo sa postavil medzi Ľubku a predavačku, objednal ešte nejaké pečivo a zaplatil účet. Namietal som, že to nie je treba, no Mustafa sa zatváril nekompromisne: „No, you are my guests!“ vyhlásil.

Zhĺtli sme teda toto malé občerstvenie a Mustava uložil naše batohy do bezpečia jeho auta. Vysvetlil nám, kde presne býva a ako sa dostaneme na metro a ponáhľal sa naspäť do práce. My s Ľubkou sme išli na prechádzku Bukurešťou.

Hlavné mesto Rumunska by bolo hodné aj dlhšej návštevy, ako bola tá naša. Jednou z najvýraznejších dominánt mesta je budova parlamentu, ktorú dal postaviť, ako napokon väčšinu veľkolepých stavieb v meste, už spomínaný Ceauşescu. Pred parlamentom sa tiahol niekoľko sto metrový rád fontán. Diktátor sa zrejme snažil priblížiť sláve iných európskych veľkomiest – okrem iného dal postaviť aj repliku víťazného oblúka z Paríža. Na každom kroku sme objavovali ďalšie a ďalšie ohromné stavby, sochy, či napr. dadaisticky umiestnenú stíhačku, ktorú ktosi ležérne zaparkoval medzi autá akoby sa to tu tak bežne robievalo. Radosť z krásneho mesta kazili len dve veci: neuveriteľná hustota áut aj v blízkosti turistických atrakcií a divo vyzerajúce svorky psov, ktoré sa preháňali niektorými uličkami, kde práve nebolo milión áut.

Večer, príjemne uspokojení množstvom kultúrnych aj nekultúrnych pohľadov, sme celkom rýchlo našli Mustafov byt. Práve varil večeru, naše ruksaky nás už čakali v samostatnej izbe, ktorú pre nás pripravil. Dali sme si sprchu a ochutnali niečo z Mustafovho kuchárskeho umenia. Osviežujúci šalát a výborný losos. Tu sme prvýkrát ochutnali aj baklavu a ja som sa začínal skutočne tešíť na Turecko.

Po večeri sme si spolu s chlapcom (16-20 rokov, ťažko povedať), ktorý bol práve u Mustafu ubytovaný, sadli na gauč a dlho sa rozprávali. Mustafa bol človek s veľkým srdcom. O chlapcovi, ktorý nám ten večer robil spoločnosť, neskôr vysvitlo, že je to jeden z Mustafových „zverencov“. Mustafa totiž, popri tom, že pracoval v nadnárodnej banke na vysokej pozícií, mal zaujímavý koníček – venoval sa deťom zo sirotinca. Sponzoroval jeden takýto sirotinec v blízkosti Bukurešti, chodieval tam občas cez víkendy s deťmi hrávať futbal a s radosťou v očiach nám ukazoval fotky zo spoločných výletov.

Neskôr sme prešli na trochu náročnejšiu tému a Mustafa sa rozhovoril o problémoch Turka v Európe. Sám párkrát tvrdo narazil na predsudky a nevraživosť, ktorá je podľa neho výrazná najmä medzi Turkami a Bulharmi. So záujmom sme počúvali, ako nám priblížil niektoré nie až tak historické konflikty, ktoré prebehli medzi oboma štátmi. Bohužiaľ, zo strany Bulharska dostal sám Mustafa pravdepodobne dosť pocítiť, že je iba Turek.

Dnes by som človeka ako Mustafa označil pravdepodobne ako euroskeptik. Sám sa snažil vyhýbať akýmkoľvek predsudkom, ale spájanie národov označil (v kontexte toho, čo sám zažil a bližšie nešpecifikoval) za v súčasnosti nemožné. „Do you consider yourselves Europeans, or Slovak?“ Zaujímavý, vnímavý človek. Ten večer som zaspával dobre najedený, oddýchnutý a s plnou hlavou úvah o tom, čo robí xenofóbia a predsudky s takými od kosti dobrákmi ako Mustafa.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?