reklama

Stopom do Istanbulu (1. časť)

Predošlý školský rok, 2009/2010, bol z viacerých dôvodov určite najnáročnejší, aký som dosiaľ zažil. Bol som ešte stále vystresovaný, unavený a emočne rozvrátený a mal som takto spolu s priateľkou Ľubkou vyraziť na dlhú cestu stopom do Istanbulu a potom do Grécka. Dobre si pamätám na pochybovačné pohľady kamarátov a ustráchané poznámky rodičov. Vyrazili sme z Prešova ráno 19. 7. 2010.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (15)
Obrázok blogu

Poznámka bokom: Priebeh cesty sme si heslovite zapisovali do nášho zeleného zošita. Teraz, po roku, som sa rozhodol, že sa k tomu vrátim a prepíšem to. Tieto prázdniny nám čas a peniaze na podobnú dovolenku nezvýšili; takto aspoň môžeme znovu prežiť pár pekných dní z minulého leta a podeliť sa o zážitky so známymi aj neznámymi. Chcel by som upozorniť, že opisy ľudí v tomto texte sú niekedy do istej miery prifarbené a prehnané – sú to karikatúry. Nechcel som tým nikoho uraziť, ide skôr len o spôsob, ktorým si uchovávam v pamäti ľudí v ich jedinečnosti. Všetkým vám, samozrejme, ešte raz ďakujem za pomoc na našej ceste. Bez vás, statoční šoféri, hostitelia a sprievodcovia, by sme boli tisíckrát stratení!

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Deň pred odchodom sme strávili balením. Po prvom kole mal môj ruksak takmer 20 kíl. 20?! Vysypal som všetko na zem a zúrivo sa v tom prehraboval. Každú kategóriu oblečenia som zredukoval o pár kusov. Konzervy som takmer kompletne vybalil, jedlo sa predsa dá kúpiť všade. Horko-ťažko sa mi podarilo vtesnať hmotnosť veľkého batohu do 15 kilogramov, k čomu som si zobral ešte menší na notebook (och, dnes by už stačil mobil), pretože naše plány sa opierali z veľkej časti o kontakty, ktoré sme získali cez internet. Ľubkin ruksak mal okolo 12 kíl. Prebleskla mi hlavou reflexívna starosť, či to pre ňu nebude priťažké, no hneď som to zavrhol – vyrastala pod Tatrami, tá ponesie aj mňa, keď bude treba. Veľa k tomu niekedy nechýbalo...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prvé ráno bolo pre mňa najťažšie. Prebudil som sa na vlastné búšenie srdca. Neraňajkoval som. Umyl som sa a obliekol, skontroloval batožinu a sadol si na posteľ. Ľubka, plne pripravená, sedela oproti mne a veľavýznamne sa na mňa pozerala. Zmes pocitov ma na chvíľu ovládla, nevedel som, či sa viac teším, bojím alebo či vlastne len nechcem mať od všetkého pokoj a stráviť prázdniny v posteli.

„Zlatko, neviem, či to zvládnem, nejako mi je zle,“ začal som sa vyhovárať no okamžite ma zastavil jej nazúrený výraz. Sľúbil som jej to, tešila sa mesiace. „Tak poďme,“ zakončil som mužne.

Začiatky – Košice, Miškovec, Debrecín

Z môjho rodného sídliska to bolo na výpadovku smerom na Košice asi 200 metrov, šli sme peši. Zložili sme si batožinu pri ceste a tak, ako som to videl stokrát z okna otcovho auta, sme zdvihli palce a prosebne sledovali šoférov rútiacich sa oproti nám.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ľubka mala pomerne krátke letné nohavice, takže sme tam dlho nestáli. Zastavil nám chlapík, ktorý išiel do Košíc do práce. Zo začiatku som sa s ním rozprával, po chvíli sme však prišli na to, že ho moja teta učila na strednej škole, na čo jeho pohľad potemnel a on zmĺkol. Nebol som prekvapený. Teta bola vedúca jedálne na strednej odbornej škole a mala povesť prísnej učiteľky s fotografickou pamäťou na tváre, takže jej naozaj nikto neunikol. Zvyšok cesty sme teda strávili v tichu.

Šofér nás vyhodil pred Košicami. To bola naša prvá chyba. Vždy treba stopovať na výpadovke z mesta, nikdy nie pred ním! Snažili sa nám to naznačiť aj šoféri protiidúcich áut. Využívali k tomu trúbenie, klopkanie prstom po čele a výrazne artikulované nadávky. Po čase sme pochopili, že šance na zastavenie na tomto mieste sú minimálne a vybrali sme sa pešo do mesta. Od najbližšej zastávky MHD sme sa dostali na druhý koniec Košíc. Tu sme vytiahli našu prvú tabuľu s nápisom MISKOLC. Po chvíli sa nad nami zľutoval jeden dobrák, ktorý sa pri nás pristavil a povedal, že nás zavezie na lepšie miesto. Výpadovka, na ktorej sme stáli, vraj nie je až tak obľúbená pre ľudí, čo idú našim smerom. Odviezol nás na tretí koniec Košíc, čím sme utvorili svojím výskytom okolo Košíc trojuholník. Super, ešte kus sa pomotkáme a ideme domov, myslel som si.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tretie miesto však bolo prekvapivo úspešné. Sediac na batohu, vyťahoval som si skepticky desiatu a pri Ľubke zrazu zastalo nablýskané BMW X3 (ak si dobre pamätám, v autách mám mizerný prehľad). Od prekvapenia som skoro pustil rohlík na zem. Z bavoráku vyskočili traja týpci a ja som po prvýkrát počas nasledujúcich troch týždňov očakával vraždenie a znásilňovanie. Dvaja z nich boli totiž skutočné stereotypy mafiánov, akých vídať vo filmoch. Vyholené hlavy, čierne okuliare, benčpresové hrudníky a poriadny nárazník okolo pásu. Tretí z nich vyzeral, že sa zaúča – hlavu mal síce vyholenú, ale popri ostatných dvoch bol pomerne chudý a badateľne mladší. Navyše sedel vzadu.

Ukázalo sa, že chlapi nevyskočili z auta preto, aby nás sodomizovali a následne rozštvrtili naše telá na poľnej ceste za Košicami. Naopak, rýchlo usporiadali kopu prázdnych prepraviek, ktorú mali v kufri auta a urobili nám miesto pre batožinu. Moje podozrenie síce úplne neopadlo, ale celkom som sa bál uraziť ich, tak sme k ním pokorne nastúpili do auta.

Mal som pravdu, naše životy boli v ohrození. Šofér, chlapík s veľkými, ťažkými rukami, mal ťažkú aj nohu na plyne a rád zvykol len tak z prče strnúť volant raz na jednu, raz na druhú stranu. S Ľubkou a mafiánskym učňom sme sa vzadu pri 150 km/h váľali jeden po druhom ako opití stredoškoláci.

Popri tom nám prední dvaja vysvetľovali, že idú do Miškovca na mäso, pretože je tam lacnejšie a oni majú v p***. Keď sme sa ich pýtali, čo pekné si môžeme v Miškovci pozrieť, povedali, že je to hnusné mesto, ktoré nenávidia a že je dobré sa tam rýchlo naj***ť a dať si miestne klobásy. Alebo iné mäso, to je tam lacné. Počas rozhovoru v pravidelných intervaloch spomínali, aký má ich kamarát vzadu malý k****, na čom sa on poslušne smial.

Tesne za maďarskými hranicami nám zachránili životy policajti. Hlavný mafián vedel presne, kde stoja hliadky a celú cestu tesne pred nimi spomaľoval. Pred poslednou hliadkou opäť spomalil na 90, vyceril zuby a kýval prekvapeným mužom zákona.

Pri ďalšej dedine nás predsa zastavila hliadka. Spomalili sme síce včas, na tom mieste však bola sedemdesiatka. Na moje prekvapenie sa hlavný mafián dorozumieval s policajtom plynulou maďarčinou a už po 10 sekundách sa mu ho podarilo rozosmiať. Krotký policajt mu zrazu pritakával, vypísal blok na najnižšiu možnú pokutu a nechal nás ísť.

„K****,“ povedal hlavný mafián a zaškeril sa. „Sa mu páčilo auta, vravel, že chápe, že sa mi s takým niečím ťažko dodržiavajú rýchlosti. Ale že keď ešte dnes dačo poruším, tak pôjdem do basy, takže už pôjdeme pokojnejšie, do p***.“

Sú to v podstate milí chlapíci, myslel som si. Do Miškovca sme teda dorazili bez ďalších komplikácii. Chlapi sa nás ešte snažili prehovoriť, aby sme nestrácali čas, že keď budeme vkuse stopovať, do zajtra môžeme byť v Rumunsku pri mori. So smiechom sme sa poďakovali za zvezenie a rozlúčili sa s nimi.

Prezreli sme si pár ulíc v Miškovci sami. Museli sme už vyzerať ako ošľahaní cestovatelia, pretože po chvíli si nás zastavil jeden pán s novinárskym preukazom a požiadal nás o fotku do miestnej tlače. Samoľúbo si namýšľam, že sme možno skončili na titulke nejakého maďarského denníka.

V meste pri hlavnej autobusovej stanici sme chvíľu čakali na náš prvý kontakt – Balázsa. Prišiel na bicykli. Postavou síce vyzeral trochu ako medveď a aj jeho dlhé, husté a kučeravé čierne vlasy zopnuté do pevného drdola mu pridávali na divosti, oči mu však hrali srdečnosťou a neprestajne sa zdvorilo usmieval. Bol to náš jediný host, ktorý bol mladší ako my – on aj jeho kamaráti mohli mať tak 17, 18 rokov.

Rýchlo sme sa zoznámili a on nás zaviedol na neďaleké sídlisko, kde sme čakali na jeho kamaráta – u neho sme si mali podľa dohody zložiť batožinu, aby nám s partiou mohli ukázať mesto.

Miškovec, ako naša prvá zastávka, nebol vyslovene turistickým mestom. Chlapíci, ktorí nás tam doviezli nás od prehliadky mesta vyslovene odhovárali. Spolu so skupinou fajn ľudí okolo Balázsa sme si ho však naozaj užili. Ukázali nám pár ulíc v okolí centra, námestie, sadli sme si spolu na pivo. Postupne sa k nám pridávali ďalší a ďalší Balázsovi známi, očividne sme pre nich boli atrakciou dňa. Na vychádzku za mesto sme sa vybrali už asi desiati. Smerovali sme k starej rádiovej veži, odkiaľ bol pekný výhľad na celý Miškovec. Vysmiati domáci nám ukazovali časti mesta, odkiaľ pochádzajú.

V ten deň sme chceli doraziť až do Debrecína, preto sme už okolo tretej popoludní požiadali svojich sprievodcov, aby nás nasmerovali k výpadovke z mesta. Zašli sme si po ruksaky, rozlúčili sa s väčšinou partie a spolu s dvoma z nich, Krištofom a jeho priateľkou Zuzu, sme nasadli na MHD. Miestne autobusy boli prevažne staré, prekvapil ma stále používaný štikací systém na lístky. Autobusová zastávka, na ktorej sme vystúpili, bola blízko začiatku diaľnice, chceli sme tam začať stopovať sami. Krištof so Zuzu však trvali na tom, že ostanú s nami, kým nám nezastaví nejaké auto – v opačnom prípade nás odprevadia naspäť na autobusovú stanicu. To našťastie nebolo treba – Krištof ešte nedofajčil ani prvú cigaretu a pri nás už zastavoval OPEL. Rýchlo sme sa rozlúčili a nastúpili do auta.

Bol to športovejší typ ako predošlé, ale zachovali sme si štandard. Kožené sedadlá, klimatizácia – proste luxus. Šofér bol extrémne slušný. Vždy, keď som sa mu prihovoril, otočil sa ku mne a pozorne ma sledoval. Išli sme po diaľnici, takže to nebola ani zďaleka tak nebezpečná situácia ako doobeda, no radšej som neriskoval a zvyšok cesty mlčal.

Miesto stretnutia s ďalším kontaktom, Danielom, bola univerzita v Debrecíne. Šofér nás vyložil priamo pred budovou. Využili sme čakanie a obišli si park v okolí univerzity. Bol horúci večer a voda z fontány nás príjemne osviežovala.

Daniel bol obor. Tak nejako musel vyzerať Hagrid z Harryho Pottera keď narástol prvé dva metre. Zaviedol nás k sebe domov, kde sme sa najedli, osprchovali a uložili sa spať.

Veľmi rýchlo mi prehrmeli hlavou zážitky prvého dňa. Prešli sme spolu cca 250 km, viezli sa v 4 autách, spoznali asi 10 nových ľudí a videli časti dvoch miest.

Cestovanie stopom išlo omnoho hladšie, ako som očakával. Veľkou devízou bolo pravdepodobne to, že som cestoval s dievčaťom. Vodiči sa majú na pozore pred osamelými stopármi, či dokonca dvoma podozrivými chlapíkmi, ktorí by ich ľahko mohli premôcť. Chlapec s dievčaťom nie sú až takou hrozbou. Navyše, súdiac podľa toho, že všetci, čo nám zastavili, boli chlapi, úlohu iste zohrali aj odhalené nohy mojej priateľky. V Turecku na to radšej dáme pozor, myslel som si a snažil sa nepredstavovať si, ako nás lynčujú miestni puritáni.

Ľudia boli pre mňa príjemným prekvapením. Cez stránku couchsurfing.org sme si dopredu zohnali ubytovanie u dobrovoľníkov, tušil som teda, že to nebude také formálne ako ubytovanie v hosteli. Vyzeralo to však, že naši hostitelia z nás majú naozaj radosť. Z vystupovania Balázsa a jeho kamarátov ako aj z krátkeho kontaktu s Danielom, ktorý teraz pokojne klikal myšou vo vedľajšej izbe, som ostal takmer zahanbený. Kto mi to vravel, že Slováci sú známi svojou pohostinnosťou? Nebol som si istý, či by som sa sám dokázal k hosťom správať tak pozorne a milo, ako naši prvý hostitelia v Miškovci a Debrecíne. Zároveň som si spomenul na historické a politické problémy, ktoré sprevádzajú naše dva národy – len myslieť na tie nezmysly ma zrazu otravovalo. Vybavoval som si tváre Balázsa, Krištofa, Zuzu, Daniela. Zacítil som pichanie v lícach – mám svalovku na tvári, už dlho som sa toľko neusmieval ako dnes.

Štefan Anderko

Štefan Anderko

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som študent psychológie a medicíny. Mám rád ľudí a ich svet. Mám rád predstavu sveta bez ľudí. Premýšľam nad podstatou existencie a vrhnutím ľudských bytostí do sveta. Rád umývam riad. Zoznam autorových rubrík:  BásneCestovanieUdalostiSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu